sa mi zdal vrchol Východnej Vysokej zo sedla „Poľský hrebeň“, a predsa trvalo ešte necelú hodinu, kým sa tam členovia výpravy dostali. Bolo to už na dosah, a predsa...

Začnime však pekne od začiatku. Pred 20. rokmi sa skupina vtedajšej mládeže gerlachovského zboru rozhodla pozvať kamarátov – mládežníkov z bližšieho aj vzdialenejšieho okolia na spoločne prežitý víkend. V sobotu pri Božom slove v gerlachovskej modlitebni a v nedeľu v horách. Ako čas bežal, ľudí pribúdalo. Už nestačili priestory modlitebne ani hrnce ochotných sestier v zbore...

Piatok
V piatok večer, 27. septembra 2002 o 19.00 hod., bol oficiálne otvorený 20. ročník Východnej Vysokej (VV). Oslavnú bohoslužbu netvorili len prednesy žalmov, ale aj film s podivným názvom Baraka a s ešte podivnejším dejom. Oslovil som Janka Šolca, v ktorého réžii celý večer prebiehal.
Atmosféru dnešného večera určite umocnil aj film Baraka, ktorý ste premietli. Prečo práve tento film?
„B-R-K znamená v hebrejskom jazyku požehnaný. Aj keď v celom filme nezaznie ani jedno slovo, hovorí veľmi jasnou rečou. Človek stráca požehnanie, ktoré mu Pán Boh dal prostredníctvom prírody a spoločenstva. V rôznych náboženstvách sa ľudia chcú svojimi obradmi priblížiť Pravde, Bohu či Tajomnu. Boh je ale veľmi blízko. My sa však svojím myslením a životom odcudzujeme sami sebe, spoločenstvu aj prírode. Film ponúkol príležitosť zastaviť sa a na konci týždňa, pred sobotou, prežiť blízkosť požehnania, ktoré je už na dosah.“
Pokoj dýchol na všetkých prítomných, keď sme sa rozišli na svoje izby, aby sme si odpočinuli a pripravili sa tak na dva náročné dni, ktoré nás čakali.

Sobota
Po raňajkách a rýchlom presune na miesto sobotnej bohoslužby s cieľom obsadiť si miestečko na sedenie sa začala sobotná škola. Prebehla iným spôsobom, než na aký sme zvyknutí. „Ako vnímaš svoj zbor?“ Táto otázka nás sprevádzala počas celej sobotnej školy. Brat Stano Bielik, vedúci oddelenia detí Česko-Slovenskej únie a zároveň organizátor celého projektu, nám predstavil program Prirodzený rast cirkvi. Dozvedeli sme sa o ôsmich kvalitatívnych vlastnostiach každého zboru. Odpoveďami na niekoľko anketových otázok sme sa aktívne zapojili do programu. Stana Bielika som sa opýtal:
Prečo je pre mladých ľudí dôležité zamýšľať sa nad tým ako vidia zbor?
„Mnohí mladí ľudia sa v zbore cítia dobre, ale nie všetci. Často prichádzajú na takéto akcie práve preto, že je tu iná atmosféra, iní ľudia, iné spoločenstvo.
Anketa „Ako vidíš svoj zbor?“ je súčasťou celosvetového výskumu o prirodzenom raste cirkvi. Pretože táto veková kategória je veľmi otvorená vo svojich odpovediach, rozhodli sme sa využiť príležitosť a zistiť, ako mladí ľudia zo Slovenska vnímajú svoje zbory. To znamená, ktoré z ôsmich prvkov, charakterizujúcich funkčný zbor, vnímajú ako najsilnejšie a ktoré ako najslabšie.“
Čo bude ďalej s výsledkami výskumu?
„Dnes spracujeme len základné výsledky. Určíme najsilnejší a najslabší faktor nášho rastu. Získaný materiál budeme ďalej analyzovať a stane sa súčasťou štúdie, ktorú robíme na celom Slovensku. V práci s mládežou sa potom zameriame na najslabšiu časť. Sám som na výsledok zvedavý.“
Výsledok ankety bol u chlapcov a dievčat približne rovnaký. To, čo podľa výskumu funguje len veľmi slabo alebo nefunguje vôbec sú „skupinky s komplexnou náplňou“ a naopak, najlepšie podľa výsledkov ankety funguje „služba zameraná na dary“. Predstava dobre fungujúceho zboru nemusí byť len odvážnou fatamorgánou, môže byť už na dosah.

Kázal náš veľký brat Jerry (J. Šlosárek). Boh nie je vzdialený v nekonečných diaľavách vesmíru. Je nám na dosah. Dokázal to smrťou Ježiša. Stačí chcieť a prijať jeho ponuku osobne.
Danko, čo bolo pre teba obohacujúce po duchovnej stránke?
„Na začiatku som nebol schopný vnímať atmosféru. Počas kázne br. Šlosárka ma znovu oslovila myšlienka, na ktorú som už dávno zabudol. Boh nám je na dosah! Záleží od nás, či sa ho chceme chytiť a dôverovať mu, alebo sa budeme viac spoliehať na seba. Odvtedy o tom rozmýšľam a pomáha mi to. Bolo pre mňa tiež obohatením, že som mohol byť v spoločenstve ľudí, s ktorými som mohol hovoriť o svojom vzťahu s Pánom Bohom, o svojich problémoch.“
Bola táto akcia zameraná aj evanjelizačne? Myslíš si, že by mala čo dať aj tvojim neveriacim či inak veriacim kamarátom?
„Áno. Myslím si, že by našli mnoho odpovedí na svoje otázky, aj keď nie na všetky. Ale určite by ich to obohatilo. Dôležité je, či chcú a majú záujem.“

V odpoludňajšom programe sme si mohli pomocou videa pripomenúť históriu Východnej Vysokej od jej najútlejšieho detstva (začiatkov). Atmosféra piesní, scénok či hovoreného slova dodávala účinkujúcim, ale aj poslucháčom pocit spolupatričnosti a jednoty vo vďačnosti a oslave Pána Boha.
Diapozitívy nášho hosťa, dobrovoľného člena horskej služby a náruživého fotografa, vo večernom programe motivovali a presviedčali aj tých najzarytejších nemilovníkov vysokohorskej turistiky, že krása Vysokých Tatier je strhujúca a stojí za to skoro ráno vstať a vydať sa na celodennú túru. Zo snenia, aké to bude zajtra krásne, nás vytrhla kresťanská hudobná skupina Atak, ktorá hudbou a piesňami rozprúdila krv aj tým menej temperamentným. Sála odmenila ich vystúpenie dlhým potleskom.
„Mladí v akcii“. Prezentácia tohto nového projektu, ktorý absolvovalo cez letné prázdniny okolo 30 mládežníkov v Brekove pri Humennom, bola záverečnou bodkou sobotného večera. Služba ľudom – predstavovanie Krista nielen slovami, ale aj činmi, je Božie poverenie pre každého z nás. Vďaka Bohu za každého mladého človeka ochotného slúžiť – byť druhým na dosah.
Večerný program sa síce skončil, ale spať pred polnocou šiel asi len málokto.
Ľubka, dievčatá lepšie zvládajú vzťahy... Je takáto akcia vhodná na zoznámenie?
„Na zoznámenie áno, na spoznanie nie. Rozprávala som sa s viacerými, ktorí mi potvrdili, že takéto akcie sú dobré na „prieskum“. Na samotné zoznámenie je potrebný dlhší čas.“

Nedeľa
Budíček znamenal pre niektorých koniec spánku, pre iných zmobilizovanie posledných síl po prebdenej noci. Ak sme chceli ísť hore, museli sme vstať. Zástup (o niečo menší ako keď izraelský národ vychádzal z Egypta) sa pohol, aby po dvoch hodinách najzdatnejší jedinci minuli chatu Sliezsky dom a závratným tempom pokračovali ďalej. Pre väčšinu účastníkov bol Sliezsky dom príležitosťou dodať tuhnúcim svalom energiu v podobe horúceho čaju či kúska čokolády starostlivo pripravenej v batohu presne na túto chvíľu. Niektorých teplo a pocit úľavy oslovil natoľko, že už chatu neopustili. Ale väčšia časť výpravy postupovala ďalej. Kvapky potu na čelách, ruky zapojené do zdolávania prudkého stúpania svedčili o tom, že keď chce niekto zdolať vrchol a dostať medailu, nebude to zadarmo.
Nádherná panoráma údolia zaplaveného mrakmi a vrcholov hôr ožiarených slnkom bol určite zaslúženou odmenou, ktorá strhla nielen srdce melancholika. Napriek tomu, že vrchol Východnej Vysokej sa z Poľského hrebeňa zdal už na dosah...

Východnú Vysokú sa podarilo tento rok zdolať! Medaila pre tých, čo vyšli, dávala pocit víťazstva.
Radko, aký máš pocit z dnešného výstupu? Podľa medaily, si bol až hore...
„Dnes bolo skutočne výnimočne pekné počasie. Krásne mraky, pohľad ako z lietadla. Úplne som sa rozplýval.“
Niektorí sa hore dokonca opaľovali....
„Bol som jedným z nich. Slnko krásne svietilo a bolo príjemne teplo ...čo sa týka počasia, bola to najkrajšia VV, na ktorej som bol.“

Cesta späť nebola úplne bez problémov. Topiaci sa sneh spôsoboval, že cesta dolu sa podobala šmýkačke. Hnala nás však vidina polievky a chleba.
Nikomu sa domov veľmi nechcelo, a tak bola Tatranská Polianka svedkom rozhovorov, hodnotení a príjemne dlhého lúčenia.

Chlapci, boli ste dnes až na vrchole?
Janko V.: „Áno úplne hore.“
Aké z toho máte pocity? Nevadil vám sneh, ktorý tam bol?
Emil H.: „Veľmi dobré, ale boli sme tiež poriadne zmorení.“
Prídete aj o rok?
(Jednohlasne): „Ak bude, tak určite!“

Tibor, ako by si Ty, ako zástupca staršej mládeže, zhodnotil VV? Obohatila ťa aj duchovne? Mali mladí ľudia možnosť zamyslieť sa nad vážnymi otázkami svojho vzťahu k Pánu Bohu?
„Kázanie sa mi zdalo miestami trochu futuristické, hovorilo o budúcnosti, no mladí potrebujú zvládať predovšetkým súčasnosť. Pri prezentácii „Mladí v akcii“ som pochopil, aká dôležitá je aktívna pomoc druhým. Prichádza sem veľa ľudí. Znamená to, že sa tu cítia dobre. Duchovnú atmosféru vytvára aj to, že mladí ľudia spolu hovoria o problémoch, bojoch, vnútorných veciach, o svojom vzťahu k Pánu Bohu. Sám som zažil niekoľko takých rozhovorov cestou hore. Túto akciu považujem za duchovne obohacujúcu. Zážitok umocnilo aj počasie. Myslím si, že VV sa tento rok naozaj vydarila.“

Nie všetci sa mohli v nedeľu zúčastniť na výstupe. A tak len zdola držali palce tým hore a tešili sa na rozprávanie zážitkov.
Evička, aké to bolo ostať dole?
„Na nešťastie som v piatok ochorela, preto som nemohla ísť hore. Je mi to ľúto, veľmi som sa tešila. Hore som bola už štyrikrát. Verím, že na budúci rok už budem a prežijem to pekné zblíženie s ostatnými ľuďmi pri výstupe.“

Cesta domov prebiehala rôzne. Niekto spal, niekto počúval klasickú hudbu a iný len zasnene pozeral na západ slnka nad vrcholkami Tatier a oživoval si vo svojom vnútri uplynulé dva dni. Nie všetci sa však mohli oddávať príjemnému doznievaniu zážitkov.
Janko, ako sa cítiš po náročnom výstupe a po dvoch čiastočne prebdených nociach? Teraz šoféruješ. Nie si príliš unavený?
„Čo sa týka fyzickej únavy ani nie. Výstup nebol pre mňa namáhavý, cesta naspäť trochu vytriasla nohy. Skôr po psychickej stránke, veď sme celú sobotu sedeli.“
Predstav si, že by VV trvala povedzme 5-6 dní s takým programom ako tento rok. Vydržali by to mladí ľudia?
„Myslím si, že áno. Bola by to krátka dovolenka. Každý by rád prišiel, aby mohol byť s priateľmi. S ľuďmi, s ktorými je dobre, určite vydržíš aj týždeň.“

Po skončení akcie prebiehali v mysliach organizátorov hodnotenia, otázky a odpovede, zvažovanie, porovnávanie a nápady na vylepšenie: „Tešilo ma, že veľkú časť programu si vytvorili samotní účastníci. Sme dobrí organizátori, ale Boh je najlepší. A vďaka patrí jemu, že nás zázračne previedol až do samotného konca celej akcie,“ zhodnotil celú akciu člen realizačného tímu Východnej Vysokej, Zdenko Stiskala.

Porazený nebol nikto a víťazi všetci. Najväčšou odmenou nebola ani tak medaila za výstup (dostali ju aj tí, čo neboli úplne hore), ale chvíle spoločenstva, ktoré sme strávili vedľa seba.
Na vrchol Východnej Vysokej som sa tento rok nedostal, aj keď z Tatranskej Polianky, Sliezskeho domu či Poľského hrebeňa sa zdal už na dosah. Nevadí, na budúci rok to skúsim znovu. Verím, že sa to podarí nielen mne, ale aj mnohým ďalším, ktorý tento rok nemohli z rôznych dôvodov stáť až na vrchole. Pravda, ak dovtedy nepríde Ježiš Kristus, veď jeho príchod je už na dosah...

Filip Soós